pobrali sme sa do skladu, tu som ešte nebola. Sklad bol skoro prázdny, miestnosť cca päť krát tri metre a popri stenách po dĺžke dva regály. Strop tu bol rovnako vysoký ako v kaviarni, nejaké štyri metre. Vrchné police boli síce prázdne, ale prach treba dať dole najprv z nich. Vravím mu, „šéfe dajte rebrík, nech vytriem tie vrchné police.“ Pozeral na mňa, ako keby som mu práve oznámila, že mám doma živú žirafu. „Rebrík teda nemám,“ oznámil mi prekvapený. Pozrela som na police a veľmi by som to radšej neskúšala, vyzerali dosť subtílne. Toto je tvoja chvíľa dievča, povedala som si. „Tak takto to nepôjde, začali sme, tak to aj dokončíme!“ oznámila som mu pevne. Stál tam so sklopenými očami. „Šéfe, ja som v robote, vy ste nezabezpečil pracovné pomôcky a ja chcem robotu dokončiť! Tak čo teraz?“ pokračovala som rovnako pevne. „Šéfe, nezabezpečil ste rebrík, tak ma budete musieť zodvihnúť a niesť sám.“ Pokračovala som a čakala ako zareaguje. Teraz sa všetko rozhodne.
„Dobre,“ odvetil a opýtal sa „Ako si to predstavujete Stanka?“ „Dáte mi rabaku a ja vám vyleziem na ramená a vy sa potom budete presúvať pozdĺž regálov a ja pozmetám a zotriem vrchné police.“ Čakala som. „To by šlo, dúfam, že vás unesiem,“ dodal. Už som vedela že je môj, pozrela som mu z blízka do očí a vravím, „to chceš povedať, že som nejaká tučná baba?“ Zaskočila som ho. Ani sa nepohol, stále mi hľadel do očí a potichu odvetil, „to by som si nedovolil“. „Prosím?“ opýtala som sa hlasno, „to by som si nikdy nedovolil, slečna,“ doplnil a zopakoval trochu hlasnejšie. „Ok, poďme nato,“ povedala som mu a otočila ho chrbtom k regálu. „Ruky!“, zložil si ruky aby urobil stúpačku pre moju bosú, už trošku lepkavú labku. Vyzula som si dreváku a vložila nohu do jeho teplých rúk. Som dosť vytrénovaná, tak mi nerobilo nejaký problém sa vytiahnuť. A teraz si užiješ, pomyslela som si v duchu. Ešte nevie načo sa podujal. Stáť niekomu na ramenách je pohodička, ale držať niekoho na ramenách to už je iná káva. A pri tejto príležitosti aspoň uvidím ako vážne to myslí. Bolesť, ktorú mu teraz budem úmyselne spôsobovať, by určite vydržal tak jeden z desiatich, možno pätnástich chlapov. A že si dám záležať, na to môže zobrať jed. Osemnásť rokov trénujem ju-jitsu a presne viem čo treba urobiť aby to človeka bolelo.
Mohlo by sa zdať, že som beštia. Nie, nie som. Ale pri takej príležitosti človek zistí, ako vážne to ten druhý myslí. Ak ma chce, naozaj chce, tak to vydrží. Nevravím, že to bude mať jednoduché, ale vydrží to. Ak nie, tak jeho odhodlanie získať si ma, nie je až také veľké. Položila som si na jeho rameno predkolenie voľnej nohy a pomaly ju začala zaťažovať. Tlak mojej píšťaly na jeho ramenné svaly a kosti sa začali prejavovať tým, že naklonil k nohe hlavu a napínajúc rameno sa trošku prehol do tej strany, kde som si vyložila predkolenie. Pri tej bolesti si neuvedomil, že ešte stále ma nadľahčuje rukami za druhú nohu, ale hneď sa to dozvie. Odlepila som si labku z jeho rúk a pomalým, ladným pohybom som ju umiestnila na druhé rameno. Teraz som kľačala na jeho ramenách a moje lono v obopnutej elastickej sukni bolo nad jeho hlavou, trošku ma obmedzovala a tak som si ju vytiahla do pásu.
Viem akú bolesť to spôsobuje, ale držal sa statočne, ani nevzdychol. Po chvíľke hľadania polohy som sa rozhodla, že mu uľavím a zodvihla som jednu nohu a položila si chodidlo na rameno, pomaly, pridržiavajúc sa regála som sa na tej jednej nohe postavila a na druhé rameno si položila druhú nohu. Váha sa rozdelila a viem, že pri tej istej váhe to omnoho, omnoho menej bolí keď niekomu stojíte na ramenách chodidlami, ako keď na nich kľačíte. Pozrela som dole a aj podľa jeho postoja som videla, že sa mu riadne uľavilo. „Dole všetko ok?“ opýtala som sa a zdola prišla odpoveď, „áno slečna Stanka.“ Je šikovný, chápe ako sa má správať. Začalo upratovanie, a Peter so mnou na ramenách pochodoval podľa mojich pokynov.
A ja som upratovala a hrala sa sním, niekedy som stála na jednej nohe a druhú som spustila pred jeho tvár a oprela sa o ňu, alebo som sa mu jednou labkou postavila na hlavu, nie celou váhou ale len tak aby to cítil. Ani raz nemukol. Ticho počúval moje povely a držal. Keď sme boli zase na začiatku skladu, boli dve vrchné police čisté a ja som mala pre, teraz si dovolím povedať svojho Petra, jahôdku na torte.
...pokračovanie...
Delluxe.
