Rebeka bola naštvaná na celý svet, práve sa presťahovali do tisíc kilometrov vzdialeného mesta, ktoré bolo o polovicu menšie ako to, v ktorom doteraz vyrastala. Rodičia tu dostali novú prácu, a po jej výstrelkoch v škole mali zato, že aj jej prospeje, ak sa presťahujú. S Rebekou narábala strašná puberta, mala necelých osemnásť, stredoškoláčka u ktorej rebélia pomaly prerastala do rozmeru, kde už jej rodičom nestačili sily. V predošlej škole, boli jej návštevy v riaditeľni na dennom poriadku. Rebeka je krásne dievča, má tie správne miery, na správnych miestach, inteligentná, sebaistá, ale aj neskutočne drzá a neskrotná. Je prudká, najprv bije a potom sa pýta. Aj vďaka jej hyperaktivite, ju rodičia zapísali už v prvej triede na základnej škole, na brazílske jiu-jitsu, trénuje ho už dvanásť rokov a chodí aj na teakwon-do, o tom jej rodičia ani nevedia. Rebeka má postavu, ktorú by jej mohli všetky dievčatá závidieť, je krásna v tvári, má dlhé čierne vlasy, ktoré si z princípu nijako neupravuje, jediná starostlivosť, ktorú dostávajú, je ich časté umývanie a skracovanie podľa potreby. Nemaľuje sa, neznáša šminky, oblieka sa ako vagabund, nemá potrebu predvádzať sa, je skôr tichá, samotárska, to ale neznamená, že keď je problém, tak že utečie, skôr naopak, vie rozdávať údery a je jej jedno, kto stojí oproti nej. Nikdy nikoho neudrela bez príčiny a aj napriek tomu, aký vyvoláva dojem, vždy sa zastane slabšieho. Učenie jej ide dobre, jediný problém jej robí matematika.
Je pondelok ráno a po ulici kráča dievča vo vyťahanom svetri, potrhaných rifliach s čiernymi čižmami, či skôr bagandžami, na nohách a slúchadlami v ušiach, cez rameno jej visí kožená kabela. Jej tvár odráža veľké znechutenie, prežúva žuvačku a premýšľa. Prvý deň v novej škole, bola zvedavá na tie ksichty, ktoré ju čakajú. Musí si v triede nájsť nejakú šprtku, alebo šprta, tak to mala aj na poslednej škole, bol to taký obojstranne výhodný obchod, šprtka jej pomáhala s úlohami a učením a Rebeka ju na oplátku chránila a keďže všetci vedeli, že je pod jej ochranou, nikto si k nej nič nedovolil. Fungovalo im to veľmi dobre.
Leonard stál bokom, pred školou, čakal pokiaľ všetci vojdú, on radšej chodil až nakoniec, chcel sa vyhnúť štvrtákom, ktorí mu stále robili zle. Akoby nestačilo, že mu rodičia dali meno Leonard, ešte ho aj ako malého chlapca prihlásili na flautu. Odbavovali sa na ňom spolužiaci, nevedeli prehltnúť, že je inteligentný, bol vzorom šprta, so všetkým čo k tomu patrilo.
Viac menej sa skrýval, respektíve sa snažil splynúť s okolím, aby si ho nikto nevšimol, v tom ho zaujalo čudo kráčajúce po chodníku, to bola práve Rebeka. Keď ho míňala, usmial sa na ňu a ona ho prepálila pohľadom, po ktorom sa mu urobilo nevoľno. Pozeral za ňou, nevedel si v hlave ujasniť prečo, ale veľmi sa mu páčila, jej pružná, sebaistá chôdza, vznešene vystreté telo, pripadala mu ako kráľovná z historického filmu, teda až na to oblečenie. Keď vchádzala do budovy, už bol v dohľade len on, pobral sa za ňou, vošiel a našiel ju bezradne stáť v prázdnej chodbe, ostal stáť asi dva metre za ňou, nenašiel odvahu osloviť ju. Rebeka, ktorá vedela, že za ňou stojí, sa pomaly otočila, založila si ruky na hruď, stála mierne rozkročená a pohŕdavým pohľadom sa pozerala na vystrašeného Leonarda, „sleduješ ma?“ opýtala sa ho, sklonil hlavu a niečo zamumlal, „vravel si niečo?“ znovu sa opýtala ostrým hlasom, pozrel do jej očí, „chcel som vám pomôcť,“ povedal nerozhodne, „áno?! A ako? Pozeraním na môj zadok?!“ Prudko zavrtel hlavou, „nie, slečna,“ začal a Rebeka sa rozosmiala tak, že sa až prehla. Po chvíli sa narovnala, pozrela naňho, „ja ti dám slečna! Takú ti vylepím, že ti stena dá druhú!“ zaútočila slovne, bavila sa na jeho strachu. „Nestoj ako trúba a pomôž mi, hľadám tretiu A,“ stále vystrašený Leonard jej ukázal pred seba, „tam je šatňa,“ odstúpila a on ju viedol cez školu, v šatni sa prezuli a Leonard ju viedol do triedy. Vošli dnu, učiteľ tam ešte nebol, Leonard išiel na svoje miesto, sedel sám a Rebeka si sadla do jedinej voľnej lavice, rovno zaňho. Spolužiaci si ju so záujmom prezerali, vošiel učiteľ. Privítal novú tvár a predstavil ju triede. Hneď prvá hodina, bola Rebekina najobľúbenejšia, v úvodzovkách, matematika.
„Konečne koniec!“ v duchu si povzdychla Rebeka, po vyučovaní ešte musela navštíviť riaditeľa, teda vlastne riaditeľku. Tá ju zdržala skoro pol hodinu, vysvetľovaním, čo sa od nej očakáva a ako to u nich chodí. Konečne bola voľná, pomaly kráčala školou a snažila si všímať a zapamätať, čo kde je, šatňu našla na prvý šup. A keď pomaly zabočila do otvorených dverí, zháčila sa, prekvapene pozerala na scénu pred svojimi očami. To sa mi snáď len zdá! Nazlostene jej prebehlo hlavou. Pred jednou z lavičiek, kľačal Leonard, v rukách držal jej čižmu a tvár mal v nej. On jednoducho vdychoval vôňu vnútra jej topánky. Pomaly cúvla, premýšľala, čo urobiť. Teraz ho ešte nechá, bola si stopercentne istá, že to zopakuje. Keby to nebol jeden z adeptov na jej šprta, asi by sa už váľal v krvi. Vrátila sa pár metrov späť, vyšla pár schodov na schodisku a dosť hlasito scupotala dolu, snažila sa narobiť čo najviac hluku. Keď vošla do šatne, Leonard sedel na inej lavičke a prezúval sa. Pozrel na Rebeku a pokúsil sa o úsmev, podarila sa mu neurčitá grimasa. Je zlatý v tom svojom strachu, pomyslela si Rebeka, a aj napriek tomu, že sa jej ten neborák páčil, neodpustila si a znovu ho prepálila pohľadom, tak ako ráno. Prezula sa a pobrala sa prejsť po neznámom meste. Prechádzala sa a keď sa zastavila pri prvom výklade, zistila, že má tieň, nie taký normálny, ale tieň v podobe prenasledovateľa. Bol to Leonard, šiel za ňou v značnej vzdialenosti, ale aj tak ho odhalila, pousmiala sa a pokračovala v prechádzke. Túlala sa asi dve hodiny a Leonard ju po celý čas v diaľke sprevádzal. Odprevadil ju až domov.
Sedela na posteli a premýšľala, čo to malo znamenať, po chvíli to s myšlienkou, však on mi to prezradí a samoľúbim úsmevom, vypustila z hlavy. Pripravovala si veci na zajtra. Bože! Zajtra majú až dve hodiny matematiky. Podľa toho, čo dnes v triede odpozorovala sa pre jej účely najviac hodia Leonard, alebo Klarisa, triedny šprti. Leonard to asi vyhrá, znova si v hlave premietala obraz zo šatne. Leonard je fetišista, páčia sa mu ženské nohy, ich vôňa. Je vynikajúci adept, bude tancovať tak, ako bude ona pískať. Fetišu rozumie, aj ona jeden má, rada vládne chlapcom, a jeden obzvlášť poslušný sa jej ponúka, Leonard. Je to celkom fešák, aj keď postavu má skôr dievčenskú. A je naozaj múdry.
Ráno sedela na lavičke a prezúvala sa, v šatni boli len traja, ona, Leonard a ešte jedna spolužiačka. Nenápadne pozorovala Leonarda, ako sa ten snažil nenápadne pozorovať ju, lepšie povedané, jej nohy. Všimla si ako sa mu rozšírili oči, keď si vyzula čižmu. Pozrela naňho a on rýchlo odvrátil pohľad, stiahla si ponožku a dala ju do čižmy, mala pod ponožkami pančušky. Vonku už bolo chladno. Obula si tenisky, vstala a šla do triedy. Tentokrát si nesadla za Leonarda, ale vedľa neho, do tej istej lavice. Leonard vošiel do triedy, zamieril na svoje miesto a keď zbadal, že Rebeka sedí v jeho lavici, prepadol ho strach a radosť v jednom okamihu. Rebeka si všimla ten krátky okamih zdesenia v jeho očiach, čakala, bola zvedavá, či si sadne na svoje miesto, alebo pôjde do prázdnej lavice, kde sedela včera. Nesklamal ju, sadol si vedľa nej, nahol sa k nej a potichu sa opýtal, „smiem?“ Pozrela naňho a prikývla, nevyčítal z jej pohľadu nič. Bol rád, že mu dovolila sedieť vedľa nej, prvá vec, ktorú si uvedomil, keď sa trochu ukľudnil, bola jej vôňa. Veľmi sa mu páčila, nevedel ju identifikovať. Na matematike riešili zložité úlohy a niekoľkokrát si Rebeka nevedela rady, zbadal to a prisunul svoj zošit tak, aby v ňom mohla pohodlne čítať, jemne sa dotkol svojim kolenom toho jej. Mal strach čo urobí. Pozrela naňho a v jej pohľade videl vďaku. Alebo sa mu to len zdalo?
Rebeka zrazu pocítila, že sa Leonard oprel kolenom o jej koleno. Chcela sa naňho pozrieť s patričnou dávkou zlosti v pohľade, ale keď pochopila prečo to urobil, mala radosť, a cítila vďačnosť. Ten chlapec jej jednoducho chcel pomôcť. Okej, rozhodla sa, tento bude jej. A myslela to doslovne, vedela, že si ho bez problémov skrotí, ako domáce zvieratko. Po vyučovaní sa Rebeka zase zdržala, musela si vybaviť obedy v jedálni, prihlásiť sa v knižnici. Keď sa blížila k šatni, začula hlasnú vravu a buchot, vošla do dverí, to čo videla sa jej vôbec nepáčilo. Chrbtom k nej stáli dvaja chlapci, zrejme štvrtáci, jeden z nich držal za bundu pod krkom jej Leonarda. Áno jej Leonarda, Rebeka sa totiž na hodinách matematiky rozhodla, že bude jej. Potichu sa priblížila k chlapcom akurát v momente, keď ten druhý, búchal Leonarda dlaňou po čele, „tie úlohy nám ráno prinesieš! Rozumel si?!“ vravel a vtedy ho, pre Leonarda nepochopiteľná sila, prinútila skloniť hlavu a urobiť tri prudké kroky dopredu. Tá nepochopiteľná sila bola Rebekina ruka, ktorá otvorenou dlaňou, silno zasiahla jeho temeno. Stotinu sekundy nato, zasiahlo jej koleno zboku stehno chlapca, držiaceho Leonarda za bundu, hneď spadol na kolená a stláčal si rukami stehno, ohromná bolesť mu vyrazila dych. Ten prvý, ktorý dostal ranu po hlave sa hnal k nej, zastavila ho veľmi slušná facka od dievčiny s čiernymi vlasmi, zobralo ho trochu do boka, rukou si držal líce a oči mal zaslzené. Teraz obaja stáli vedľa seba a hľadeli s údivom na Rebeku, „ešte raz a neudržím sa! Ak ste skončili vypadnite!“ povedala milým hlasom, ale sila v ňom sa nedala prehliadnuť. Sklonili hlavy a odišli. Leonard stál a pozeral sa na ňu a tváril sa, ako keby videl zjavenie. Rebeka si sadla na lavičku, pri ktorej práve stála, „načo čakáš?! Prezuj ma.“ Povedala mu tichým hlasom, bola zvedavá na reakciu. Leonard odišiel k lavičke, kde mala čižmy, presne vedel ktoré to sú a kde sú. Kľakol si k jej nohám, rozviazal šnúrky na jej teniskách a vyzul jej jednu, pozeral ako vyjavený na jej krásne tvarované chodidlo v pančuške, zavrtela prštekmi, držal jej teplé, vlhké chodidlo v dlani a pozeral, trochu mykla nohou, spamätal sa a začal jej obúvať čižmu, nevedel, že je v nej ukrytá jej ponožka. „Takto to nepôjde,“ zastavila ho. Vtedy mu to došlo, ráno keď sa prezúvala, mala na nohách ponožky, siahol do čižmy a vytiahol ponožku, vzala mu ju z ruky, obul jej čižmu, tak isto aj druhú, Rebeka pomaly zvinovala svoje ponožky do valčeka a Leonard prehovoril, „ďakujem ti,“ pozrela naňho, „nedovolila som ti rozprávať,“ chytila ho rukou za bradu, stlačila mu líca, otvoril ústa. Pomaly mu natlačila svoje ponožky do úst, zavrela mu ústa, „potrebujem pomôcť s úlohou, poď so mnou.“ Vstala, on na ňu pozeral vypúlenými očami, neprotestoval, mala dojem, že sa mu to páči. Vstal aj on, vzal jej tašku a prehodil si ju spolu so svojou, cez rameno. Kráčal vedľa nej, viedla ho k sebe domov.
Rodičia robia do noci, nebude ich nikto rušiť. Vošli do jej izby, Rebeka mu ukázala na zem pred posteľou, pochopil a sadol si na zem. Ona si sadla na posteľ a nohy si preložila cez jeho ramená, viseli pred jeho bruchom. „Vyzuj ma,“ hneď to urobil. Podala mu zošit z matematiky a pero, hneď ho otvoril a začal počítať úlohu. Zodvihla nohu a dala mu chodidlom facku pod bradu. „Čo si myslíš, že robíš?!“ prudko mu povedala, „ako sa to naučím, keď to vypočítaš sám?!“ Surovo ho chytila za vlasy a zaklonila mu hlavu, prižmúril oči, očakával facku, priblížila prsty k jeho ústam, otvoril ich, vybrala mu z nich úplne premočené ponožky. Hodila ich na zem, pustila mu vlasy, „vysvetli mi to, pokynula k zošitu. Leonard si niekoľko krát odkašľal a pustil sa do vysvetľovania. Rebeka bola predklonená, opretá hruďou o jeho hlavu. Leonard jej vysvetľoval ako sa čo počíta, podrobne jej vysvetľoval postupy, išlo mu to veľmi dobre, bol dobrým učiteľom. Rebeka si uvedomila, že ho obdivuje, za necelú hodinu jej vysvetlil to, s čím bojovala už niekoľko mesiacov. Ona nepotrebovala šprta nato, aby za ňu robil úlohy, ona ho potrebovala nato, aby jej pomohol naučiť sa, čo bolo treba. A on to vedel vynikajúco vysvetliť. Po hodine jej Leonard povedal, „dobre, daj mi čistý papier, napíšem ti niekoľko príkladov,“ podala mu ho. Napísal jej tri príklady, zobala papier, „zdá sa mi, že si trochu drzý, daj ruky dozadu,“ poslušne ich zodvihol dozadu medzi jej stehná, chytila mu zápästia, skrútila mu ruky okolo svojich stehien, zodvihla nohy a svoje členky si prekrížila za jeho krkom, zatlačila, jeho hlava bola bolestivo predklonená, bradou sa opieral o svoju hruď, ruky mal vykrútené za chrbtom a podoprené jej stehnami, tlačila, až pokiaľ nezačal bolesťou stonať. „Teraz sa modli, že si ma to dobre naučil, ostaneš takto až pokiaľ to nevypočítam,“ povedala mu kľudným hlasom. Leonard neodpovedal, nemohol, zuby mal bolesťou stlačené, stonal, v očiach mal slzy, pekelne to bolelo, ramená aj krk. Nebol žiadny silák. O dve minúty ho pustila, podala mu papier, ruky sa mu triasli keď si ho od nej bral, musel si utrieť oči, pre slzy nevidel. „Máš šťastie, zdá sa, že si dobrý učiteľ,“ povedala mu Rebeka, sama prekvapená z toho, ako rýchlo sa jej to podarilo vypočítať. Pred tým, ako jej to vysvetlil, by si s tým neporadila. Je fakt dobrý! Pomyslela si. Leonard skontroloval výpočty, „máš to dobre Rebeka, myslel som, že ti to budem musieť vysvetliť niekoľko krát,“ povedal jej a touto nerozumnou úvahou si hneď zarobil na trest. Sedel na zemi a nohy mal vystreté, Rebeka si pomaly presadla z postele na jeho ramená, za jeho krk, stlačila mu krk do nožníc svojich trénovaných nôh, a posunula sa dopredu, tlačila ho svojou váhou, jeho trup sa skláňal k zemi medzi jeho nohy, a hlava bola jej nohami, stláčajúcimi krk, zakláňaná k jeho chrbtu. „Myslíš si, že som debilná?!“ sykla naňho, chcel jej niečo povedať, ale stlačený krk menil jeho reč na nezrozumiteľné huhňanie, hlasno stonal, rukami sa chytil jej stehien, nebránil sa, len sa ich dotýkal.
Pomaly zväčšovala tlak nôh a aj záklon svojho tela, spôsobovala mu čoraz väčšiu bolesť. Leonard bol v koncoch, nikdy takú bolesť necítil, zahmlievalo sa mu videnie, posledný jeho zúfalý čin, obmäkčil Rebeku, začal ju rukami jemne hladiť po jej napnutých stehnách. Zľutovala sa a povolila svoje nohy úplne, zostala sedieť na jeho chrbte, či skôr na jeho krku. Ťažko dýchal, postavila sa, Leonardovi sa uľavilo, spamätával sa z bolesti, Rebeka prešla na druhú stranu postele, vyzliekla si nohavice a stiahla si pančušky, obliekla si krátke nohavice a po posteli prešla na svoje pôvodné miesto, Leonard už sedel opretý o posteľ, tak ako na začiatku, „si dobrý učiteľ Leonard,“ prvý krát ho oslovila menom a jemu od radosti poskočilo srdce, „zaslúžiš si odmenu,“ dodala a posunula sa tak, že mala lýtka na jeho ramenách a jej spotené chodidlá mal presne pred tvárou. Pozeral na jej nohy ako očarený, boli nádherné. „Môžeš mi vybozkávať nohy!“ povedala zrazu a jemu sa zatočilo v hlave. „Prosím?“ opýtal sa prekvapene, neveriac čo práve počul, Rebeka sa lišiacky usmiala, „nemusíš prosiť, veď som ti to práve dovolila, bozkávaj.“ Odvetila mu a jemu sa veľmi páčila jej odpoveď, hrá sa s ním a jemu sa to náramne páči. Nosom nasáva vôňu jej prekrásnych, spotených chodidiel, roztrasený, pomaly prikladá svoje pery na jej hebké chodidlo, nevie čo má očakávať, nekopne ho? Pobozkal ho, nič sa neudialo, pobozkal ho znova, nikdy v živote sa ženských nôh nedotýkal o bozkávaní nevraviac. Jemne kyslá vôňa jej nožičiek sa mu vypaľovala do mozgu, už nikdy ju odtiaľ nedostane. Ukladal na jej chodidlá pusu k puse, netušil ako dlho to trvalo, a keby mu to táto nádherná, skoro už žena, dovolila, bozkával by ich kľudne aj do rána. Bol silno vzrušený. Rebeka sa mu páčila, on bol intelektuál strachopud, imponovala mu jej sila, to ako si poradila s tými dvoma štvrtákmi mu bude spolu s týmto sedením vypĺňať sny do konca života. „To by stačilo,“ zastavila ho Rebeka, preložila si nohy vedľa neho, „mám pre teba návrh,“ začala, Leonard si kľakol a otočil sa k nej, „ty mi pomôžeš s učením, a ja sa postarám, aby si na teba už nikto nedovolil,“ čakala na jeho odpoveď. Zamyslene sa na ňu pozeral, „súhlasím, pod podmienkou....“ ďalej sa nedostal, dostal facku jej chodidlom, „ty mne budeš klásť podmienky?!“ opýtala sa ho nazlostene, Leonard sa stále díval do jej očí, „môžeš do mňa kopať, nebudeš prvá, trpím to celú školu, áno Rebeka, mám podmienku, alebo sa dohodneme s ňou, alebo sa nedohodneme a môžeš sa pridať k ostatným, ktorí si na mne vybíjajú svoje komplexy.“
Jeho hlas sa chvel, počula v ňom smútok, úprimnosť a aj prosbu. Premýšľala, páčilo sa jej, že je v ňom vzdor. Pokynula mu hlavou, aby pokračoval. „Je to... nie je to...“ nevedel sa vykoktať, „Rebeka, chcem, aby si mi dovolila...., aby som...“ odmlčal sa a ona stále čakala, a vtom jej to došlo, asi to uhádla, skúsi, uprene mu hľadela do očí, a povedala, „dobre, súhlasím, ale budeš mi ich bozkávať vždy, keď ti poviem, aby si to urobil!“ Z Leonarda v momente opadol stres, ona to uhádla, „ďakujem ti Rebeka! Za všetko!“ poďakoval Leonard úprimne. Usmiala sa, a jemu sa na chvíľu zastavilo srdce, Rebeka sa naňho usmiala! „Tak ich pobozkaj a utekaj domov, uvidíme sa zajtra v škole,“ Leonardovi až vyhŕkli slzy, pomaly a jemne priložil pery na stred jej podošiev a pobozkal ich. Odprevadila ho k dverám. Vrátila sa do izby, sadla si na posteľ a snažila si usporiadať zmätok v hlave. Leonard sa jej páčil a veľmi, premýšľala, či sa ich vzťah môže vyvinúť do vzťahu mileneckého, priala si to. Citlivý a inteligentný muž, ochotný uspokojovať jej potreby, by sa zišiel. Usmiala sa, nebude to siliť, uvidí, čo sa z toho vykľuje.
.............pokračovanie
Delluxe.
