

Kráčal tichou, prázdnou chodbou nemocnice. V modrej rovnošate zdravotného personálu vyzerala jeho stodeväťdesiat centimetrov vysoká, vytrénovaná postava vskutku impozantne. Robert je jediný zdravotný brat v nemocnici, tento tridsaťšesťročný, pohľadný chlap, bol už druhý rok asistentom najmladšej primárky, kardiochirurgičky, doktorky Suzan Harpovej.
Sú dve hodiny nad ránom, o siedmej sa mu končí služba, je na nohách od včerajšieho rána, poobede primárka viedla tri operácie a on jej samozrejme asistoval. Stará sa o jej absolútne pohodlie s radosťou, oddanosťou, má to v krvi, pätnásť rokov oddane slúžil štátu v špeciálnej jednotke, po ťažkom úraze pri havárii vrtuľníka odišiel a dal sa na opatrovanie, ešte v ten rok dokončil školu a stal sa zdravotným bratom. Teraz oddane slúžil doktorke Harpovej. Za rok a pol spoznal doktorku dokonale, jej návyky, potreby, koníčky, veľa krát ani nemusela povedať čo potrebuje, stačilo, keď sa naňho pozrela. Keby to bolo potrebné, položil by za ňu život. Veľmi si túto štyridsať ročnú, čiernovlasú ženu obľúbil.
Vošiel do ordinácie, to bolo miesto, kde sedával a pracoval on, podišiel k dverám do pracovne doktorky Harpovej. Zaklopal, chvíľu počkal, po chvíli to urobil ešte raz, zaklopal dosť razantne. Doktorka si išla oddýchnuť, ale chcela, aby ju niekedy v noci zobudil, aby mohla skontrolovať pacientov. Žiadna reakcia, opatrne otvoril dvere, doktorka sedela za pracovným stolom vo svojom kresle. Usmial sa, jej drobná postava ležala pohodlne opretá a jej nohy v plátenných bielych topánkach boli vyložené na otvorenom šuplíku jej stola. Zbožňoval ju a prišlo mu jej ľúto, celý deň a polovicu noci stála na svojich nádherných nožičkách. Chvíľu postál, pozorujúc ju zaľúbeným pohľadom. Zamiloval sa do nej týždeň po nastúpení za jej asistenta. Bola o štyri roky staršia, nádherná žena s čistým srdcom, inteligentná a najlepší kardiochirurg široko ďaleko. Nevedel sa na ňu vynadívať, veľmi sa mu páčila, a hlavne jej pevný zadoček a nádherné nohy. Mala pestované chodidlá, starala sa o nich. Bola rozvedená, rozviedla sa ešte pred jeho nástupom.
Zbožňoval jej vôňu, vôňu jej nôh, aj keď ešte nemal možnosť ovoniavať priamo jej nohy, ale jej topánky ovoniaval milión krát. Keď slúžil u vojska, prežil bezpočetne nebezpečných operácii, odvaha mu nechýbala, ale povedať doktorke čo k nej cíti, to bol iný level, na to odvahu nemal.
Podišiel k nej, jemne ju chytil za rameno, „madam! Madam!“ zatriasol ňou, spala ako nemluvňa. Vzdal to, nech si ešte chvíľu oddýchne, príde neskôr. Už sa otočil na odchod, keď mu pohľad padol na jej vyložené nohy, boli achilovkami opreté o hranu zásuvky. Zastavil sa, to bude bolieť keď sa zobudí, pomyslel si. Pozrel na druhú stranu jej pracovne, bola tam posteľ, pripravená na spanie, zase sa usmial, chúďatko, už ani nevládala dôjsť do postele. Rozhodol sa, sklonil sa k nej, jemne ju chytil za ruku a odtiahol ju od operadla, jednou rukou ju oblapil okolo chrbta, druhou ju chytil popod stehná a pomaly, opatrne ju zodvihol, vyzeralo to, ako keby dvíhal malé dieťa, v jeho obrovských rukách tak aj vyzerala. Opatrne, aby sa neprebudila, ju niesol k posteli, jemne ju uložil, podišiel k jej nohám, vyzul ju. Chvíľu pozoroval jej nohy, v bielych, tenkých ponožkách vyzerali super. Zrazu pokľakol, a stiahol jej ponožky, začal jej jemne prehmatávať hebučké podošvy. Boli trošičku lepkavé, spotené. Jeho chlapské ruky zaregistrovali veľa hrudiek, stvrdnutých svalov. S citom ich začal masírovať, doktorka zavzdychala, Robert neprestával, presunul sa pred čelo postele, pohodlne si kľakol, nahol sa a jeho nos bol pár centimetrov od jej prštekov, boli rozkošné a nádherne voňali, prvý nádych nosom, by ho asi zložil z nôh, keby stál. Bolo to ako rana od elektriky. Zachvel sa, potlačil myšlienky a sústredil sa na masírovanie. Dával si záležať, po niekoľkých minútach vystriedal nožičky a pritom si dovolil pobozkať ju na podrážky, každá dostala jednu krásnu, vrúcnu pusu. Mal dojem, že sa zblázni. Prepadol ho obrovský strach, čo by bolo, keby to zistila, keby zistila, že jej bez dovolenia pobozkal nohy? Pokračoval v masáži, s najväčšou láskou jej premasíroval obe nožičky, masíroval už hodinu a dokázal by ju masírovať aj do rána.
Doktorke Harpovej sa snívalo, že jej asistent masíruje, jej neskutočne boľavé nohy. Celých dvadsať hodín na nich stála. Prebudila sa, sníva sa jej? Nie, niekto jej naozaj masíroval nohy, a robil to neskutočne úžasne. Opatrne zodvihla hlavu, ale len toľko aby videla, kto to je. Bol to on, Robert, jej asistent. Zaliala ju vlna šťastia, je u nej rok a pol, ale tak oddaného a charakterného človeka, ešte nestretla. A ešte k tomu to bol aj kus chlapa a pekného chlapa. Vždy mala dojem, že k nej cíti niečo viac a zdalo sa, že sa nemýlila. Aj ona k nemu pociťovala náklonnosť, asi preto sa jej automaticky premietol do sna práve on. Rozšírili sa jej oči, Robert zase striedal nožičky a každej dal nádhernú pusu! Naskočila jej husia koža. To bolo úchvatné. Nielenže jej tento veľký, citlivý chlap, masíroval slušne spotené nohy, ale ešte ich aj s láskou bozkával. Neuveriteľné! Do očí sa jej natlačili slzy. Opatrne si položila hlavu späť. Premýšľala, užívala si jeho starostlivosť o jej nohy. Cítila sa ako kráľovná, mala zatvorené oči a premietala si Roberta v mysli. Madam, pani primárka, pani doktorka Harpová, tak ju oslovoval tento, skoro dvojmetrový obor. Bol neskutočne úctivý a slušný, páčilo sa jej, ako sa staral o jej blaho, každý deň mala pripravené všetko čo potrebovala, myslel dopredu a niekedy, keď si na niečo spomenula a chcela to po ňom, už to mal pripravené. Teraz jej to došlo! On o nej musel premýšľať sústavne! Poznal jej návyky, vedel čo má rada, čo sa jej páči, chránil ju. Doslova ju obskakoval. Teraz jej to došlo, on ju miluje! Aspoň v to dúfa, lebo ona miluje jeho. Aká len bola hlúpa, ma za sebou roky štúdií, a predsa je hlúpa. Všetky tie náznaky, všetky maličkosti, ktoré pre ňu urobil. Zase jej pobozkal podošvy, tentoraz sa prudko dvihla a oprela o lakte, hľadela na neho, jej pohľad bol pohoršený a prísny.
Robertovu masáž zrazu prerušil prudký pohyb, doktorka Harpová sa naňho dívala, jej pohľad ho zmrazil s jej chodidlom v jeho dlaniach. Otvoril ústa, na viac sa v tej chvíli nezmohol. Stále ho sledovala tým svojim prísnym pohľadom. Trhol sebou a okamžite pustil jej rozkošné, lepkavé chodidielko. „Madam! Prepáčte ja som.. Ospravedlňujem sa, myslel som... Madam, pani primárka, doktorka Harpová... ja som... prepáčte... nechcel som...“ nevedel sa vykoktať. Bol vydesený, ako ešte nikdy, stál mnohokrát zoči voči smrti, ale toto bolo ešte horšie. Sklopil pohľad.
Doktorka Harpová sa usmiala, to Robert nevidel, zase nahodila prísny pohľad, zodvihla pravú nohu a svoje nádherné pršteky mu položila na pery s otázkou, „budeš tárať, alebo bozkávať?!“ Zaskočilo ho to, nie tykanie, tykala mu vždy, ale tá otázka, rozšírenými očami pozeral do jej očí, s ktorých vyžarovala neskutočná sila. „Veľmi rád madam, ďakujem.“ Odvetil cez jej pršteky, jemne uchopil jej chodidlo a začal bozkávať prštek po pršteku, milimeter po milimetri presúval svoje pery po jej hebučkej podošve. Pusa sa mu nádherne lepila k jej spotenej pokožke. Vdychoval vôňu jej potu a nevedel sa nasýtiť. Hlavou sa mu preháňali myšlienky. Je to možné? Deje sa to naozaj? Snívam? Veď ja bozkávam nohy najúžasnejšej žene na svete! Zaliala ho horúčava, točilo sa mu v hlave, bol zmätený a šťastný. Nesmierne šťastný, bozkával jej druhú nožičku a doktorka Harpová ležala so zatvorenými očami a užívala si krásne šteklenie Robertovej pusy na jej chodidle. Nikdy v živote, nič podobné nezažila. Zrazu sa striasla, Robert pri bozkávaní začal používať jazyk. Ten pocit bol neopísateľný. Mrnčala blahom. Pri každom dotyku jeho jazyka sa zachvela. Po niekoľkých minútach jej Robert oblizoval chodidlá dlhými ťahmi jazyka, to jej spôsobovalo obrovské vzrušenie. Otočila hlavu na bok, pozrela na hodiny, pol štvrtej, posadila sa. Robert na ňu pozeral a jemne jej jazykom vylizoval medzierky medi prštekmi, neskutočne si to užíval, z oblizovania prešiel do bozkávania. Do stredu oboch podošiev jej dal krásnu pusu, pritiahol prikrývku a jemne jej utrel chodidielka, vstal, prešiel k skrini, vybral čisté ponožky a kľakol si späť k jej nohám. Jemne jej ich obul a pohladil obe chodidlá. Zaujato ho pozorovala a myslela pri tom na to, aký je nádherný a citlivý. Kľačal, pozeral na ňu a čakal. „Čo mi k tomu povieš?!“ opýtala sa zrazu, prísnym hlasom. Tentokrát neuhol pohľadom, uprene sa jej díval do očí, „madam, ja sa vám veľmi ospravedlňujem, celý včerajší deň až do noci ste tvrdo pracovala, nevedel som ako inak vám uľaviť, tak som si dovolil preniesť vás na posteľ a pomasírovať vám vaše nádherné nožičky.“
Rozprával pomaly a do líc sa mu nahrnula červeň. Pokračoval, „viem, že to bozkávanie je neospravedlniteľné, som pripravený znášať dôsledky madam.“ Skončil a veľmi nervózny čakal, čo bude. Pokynula mu, ukázala prstom pred seba. Roberta ani nenapadlo postaviť sa a predstúpiť pred ňu, tento skoro dvojmetrový chlapisko sa miesto toho, po kolenách presunul k boku postele a vystretý kľačal pred doktorkou. Otočila sa k nemu, preložila si ruky na hrudi, „dôsledky budeš znášať, tým si buď istý!“ začala, „samozrejme madam,“ prerušil ju, doktorka pokračovala, „to čo si urobil..., ani neviem čo mám na to povedať!“ jej prísny tón spôsobil, že pomaly vťahoval hlavu medzi ramená, bál sa, veľmi sa bál. Nevedel si predstaviť čo urobí, keď ho doktorka Harpová vyrazí, miluje ju, zamrazilo ho. „Bolo to veľmi neprofesionálne, opovážlivé,“ pokračovala a na Roberta prichádzali mdloby, srdce cítil až kdesi v krku, pokračovala, „to čo si robil s mojimi spotenými, unavenými a boľavými nohami,“ hovorila veľmi pomaly a dôrazne, „bolo neskutočne príjemné, božské!“ Robertovi sa rozšírili oči, čo to vraví? Doktorka pokračovala, „dôsledok tvojho činu je, že to budeš musieť robiť každý, každučký deň, budeš to musieť robiť zakaždým, keď ti poviem!“ Robertovi, ostrieľanému bojovníkovi, sa do očí nahrnuli slzy, ťažko prehltol, „to nebudem musieť, madam!“ vysúkal zo seba a v jeho hlase bolo cítiť, že sa mu to vôbec nepáči, doktorke Harpovej sa nebezpečne zúžili oči, Robert rýchlo dodal, „budem to robiť dobrovoľne a s najväčšou radosťou!!!“ usmiala sa naňho, a v tom úsmeve bolo všetko, šťastie, radosť, láska. Posunula sa k okraju postele a Robert siahol po jej topánkach a hneď jej ich obul, vedel, že sa chce postaviť. Vstala z postele a stála pred ním, rukou mu pokynula aby vstal. Robert sa postavil a vystrel, bol od nej o hodne vyšší. Doktorka ho prekvapila, zrazu vyskočila a objala ho rukami okolo krku a nohami okolo pásu, pritúlila sa k nemu. Robert ju objal a trošku ju pridvihol, držal ju svojimi chlapskými rukami za jej nádherný, pevný zadoček, nadľahčoval ju, aby nemusela visieť na svojich rukách, zaplavil ho pocit neskutočného šťastia. Pozreli si do očí a doktorka Harpová priložila svoje pery k jeho, pobozkali sa, bozkali sa dlho a vrúcne. Robert sa s doktorkou v náručí, pomaly točil po pracovni. „Milujem ťa Robert!“ povedala zrazu Suzan, „milujem ťa Suzan!“ odvetil jej Robert. „Poď miláčik, pôjdeme na kontrolu, porozprávame sa po práci doma,“ jemným hlasom Suzan vyzvala Roberta, pobozkal ju a jemne ju spustil na nohy. Chytila ho za ruku a viedla ho na oddelenie.
Delluxe.