Ráno Rebeka vykukla z okna, bolo sychravo, ale nepršalo, už sa chcela otočiť, keď ho zaregistrovala, stál pár domov ďalej, čakal ju. Usmiala sa, mala radosť. Vyšla z domu a zamierila do školy, jej „tieň“ sa tiež pohol, kráčal za ňou vo vzdialenosti štyroch domov. Pred koncom ulice zrýchlila, zabočila a asi po desiatich metroch sa skryla za veľký strom. Tiež sa chcela zahrať na tajného agenta, v odraze okna vedľa stojaceho auta sledovala ako sa blíži, keď prešiel okolo stromu, obišla ho a v okamihu mu nasadila takzvanú kravatu a škrtila ho. Leonard od prekvapenia stuhol. Rebeka pritlačila rukou jeho tepny a po chvíli ho pustila, vystrašený Leonard sa otočil a díval sa do usmiatej Rebekinej tváre. „Hu!!!“ mykla Rebeka hlavou a on uskočil, zvonivo sa zasmiala, „poď ku mne ty strachopud!“ Leonard podišiel k nej, chytila ho za hlavu a dala mu pusu na pery, podlomili sa mu kolená, „hej! Stoj pevne! Niesť ťa nebudem!“ povedala mu Rebeka s úsmevom.
Nedokázal zo seba dostať ani slovo, pozeral na ňu, absolútne nechápajúc čo sa to deje. Rebeka ho obišla a kráčala do školy, k prekvapenému Leonardovi sa doniesli jej slová, „ostávaš, alebo ideš?!“ dobehol ju, chvíľu kráčal vedľa nej, potom jej vzal kabelu a prevesil ju cez rameno k svojej. Nikdy v živote sa necítil taký šťastný. Pred školou sa zháčil, dnes prišli skôr ako bol zvyknutý. Rebeka šla rovno dovnútra a on ostal stáť, zháčila sa a s otázkou v očiach sa naňho pozrela, neistým krokom ju nasledoval. Leonard sa držal tri kroky za Rebekou, zase sa zastavila, otočila sa k nemu, „fakt si začnem myslieť, že mi okukuješ zadok!“ jeho vystrašený výraz jej vyčaroval úsmev na tvári, „ak nechceš, aby som ti struhla, tak kráčaj vedľa mňa, alebo odtiaľto odpáľ!“ podišiel k nej a kráčali vedľa seba. V šatni si Leonard sadol na lavičku a Rebeka ostala stáť, vyložila si nohu vedľa neho, chcela si rozšnurovať topánku, zodvihol pohľad, pozrel do jej očí a ticho sa opýtal, „smiem?“ udivene sa naňho pozrela, prikývla, rozviazal jej čižmu a stiahol jej ju, z pod lavičky vybral jej tenisku, obul ju a zaviazal. Rebeka si vymenila nohy, Leonard bez zaváhania zopakoval prezúvanie, „ďakujem,“ poďakovala mu Rebeka, rýchlo sa prezul a vstal, keď pred ním zastala jedna z miestnych primadon, Sarah, v topánkach na desať centimetrových podpätkoch, pozrela naňho znechutene, „mohol by si ísť smrdieť niekam inam?“ opýtala sa ho znechutene, Rebeka stojaca za ňou, do nej prudšie strčila a ona sa natiahla na zem, pozrela sa na Rebeku, ktorá s veselým úsmevom na tvári povedala, „nemala by si nosiť také vysoké podpätky, keď na nich nevieš stáť,“ okolostojaci sa zasmiali.
Na zemi sediacu krásavicu išlo rozdrapiť od jedu. Rebeka odkráčala so zdvihnutou hlavou a Leonard ju nasledoval. Išli po chodbe k triede, keď sa ho Rebeka opýtala, „nehanbil si sa?“ pozrel na ňu udivene, „prečo by som sa mal,“ usmiala sa, „prezúval si ma pred asi desiatimi spolužiakmi,“ Leonard sklonil hlavu, „prezujem ťa aj pred celou školou, kašlem na všetkých!“ Prekvapená Rebeka ho pohladila po líci, „ďakujem,“ vošli do triedy, chvíľu po nich došla aj namyslená Sarah, ktorá na nich zazerala. Rebeka sa na ňu vyzývavo usmievala. Leonard bol trochu mimo, práve premýšľal, že sa do Rebeky zamiloval.
Konečne bolo po vyučovaní, Rebeka a Leonard stáli v plnej jedálni s podnosmi s jedlom a hľadali miesto, kde by si sadli, bolo obsadené a vtedy Rebeka zbadala, že pri jednom zo stolov sedeli štyria chlapci, štvrtáci, už dojedli a teraz sa veselo bavili, hneď spoznala dvoch z nich, zoznámila sa s nimi v šatni, „poď,“ povedala Leonardovi a zamierila si to rovno k nim, postavila sa k stolu, nevšímali si ju a na niečom sa bavili, „dohrali ste sa chlapci?“ opýtala sa nenúteným hlasom, pozreli na ňu a tí dvaja zo šatne zamrzli, Rebeka len pokynula hlavou smerom k dverám, hneď sa zodvihli, vzali si veci a rýchlo odchádzali, ostatní pri stole sa hneď pridali, Rebeka a Leonard si mohli v pohode sadnúť. Leonard sa na okamih pousmial, páčila sa mu jej sila a drzosť. Rebeka zbadala ten úsmev. Je v škole len druhý deň a už sa pomaly dostáva do svojej kože. Cítila sa veľmi dobre. Začali jesť, keď Leonard zaregistroval bezradnú Klarisu, tiež neúspešne hľadala miesto. Leonard sa pozrel na Rebeku, zodvihla pohľad, pozrela mu do očí a jemne prikývla, pohľadom jej poďakoval. Zakýval na Klarisu a ona váhavo kráčala k nim, „sadni si k nám,“ pozval ju. Usmiala sa, „ďakujem,“ prisadla si a pustili sa znovu do jedla. Rozprávali sa a Rebeka zistila, že aj ona je celkom okej. Rebeka sem tam pozerala na Leonarda, páčil sa jej ten bojko s dobrým srdcom. Po obede si šli všetci traja do knižnice po nejaké študijné materiály. Kráčali po chodbe, keď sa na konci objavila skupinka. Priblížili sa. Rebeka spoznala štyroch chlapcov od stola v jedálni, ten piaty, najväčší z nich bol pre ňu neznámy. „To je Roy,“ zašepkal Leonard, „kapitán futbalového mužstva, vypatlanec,“ dodal ešte. Rebeka sa pousmiala, zmocňovalo sa jej vzrušenie. Už tak dávno nebila poriadneho chlapca, a tento bol väzba. Ostali stáť oproti sebe, Rebeka sa usmiala, „pošleme ich preč, vybavíme to sami dvaja, budeš sa menej hanbiť,“ povedala mu milým hlasom a žmurkla naňho.
Roy na ňu neveriacky pozeral, o čom to dočerta táto krava točí? Napadlo mu, zdalo sa, že je to vypatlanec, ako podotkol Leonard, mal sa za najväčšieho frajera na škole, taký samozvaný kráľ, hlúpy, ale silný a bol kapitánom futbalového mužstva. Pozrel pohŕdavo na Rebeku, „nejaká, špinavá bezdomovkyňa si na mňa hubu otvárať nebude!“ Rebeka sa stále usmievala, „takže ich nechceš poslať preč?“ opýtala sa ešte raz, „to teda nechcem! Nech sa pozerajú!“ „Ako chceš,“ odvetila mu, bol vytočený do krajnosti, vrhol sa na ňu, uhla sa a pôvabným kopom do brucha ho zlomila napoly, narovnal sa a ako besný sa opäť hnal k nej, Rebeka stála bez pohybu na mieste a usmievala sa, v poslednej chvíli sa uhla a on skončil v náručí svojich kumpánov a pováľal ich ako kolky. Leonard vystrašene sledoval, čo sa deje, videl v Rebekinom pohľade, že sa náramne baví, ukľudnilo ho to, nie úplne, ale bol si istý, že jej neublížia.
Roy sa postavil a ako rozzúrený tur sa hnal k Rebeke, nebol od nej ďaleko. Rebeka sa pohla oproti nemu, a tie tri kroky jej stačili na to, aby vyskočila. To čo nasledovalo, pozorovali všetci prítomní ako nejaký čarovný výjav. V momente visela na ňom, jej rozkrok bol na jeho ľavom ramene, ľavú nohu mala ohnutú za jeho hlavou okolo jeho krku, rukami mu vytáčala jeho ľavú ruku za chrbát a ťahala smerom hore k hlave, prinútila ho, trošku sa predkloniť, pravú nohu si zaplietla pod jeho ľavé koleno, napla sa. Roy nevydržal nápor bolesti, kľakol si na pravé koleno, bolestivo stonal, Rebeka sa usmievala, skoro bez námahy držala tohto rozzúreného chlapca pod kontrolou, ešte viac pritvrdila, teraz už tlmene kričal od bolesti. Jeho štyria kamaráti stáli v hlúčiku a neveriacky sledovali čo sa deje, „vieš čo máš urobiť,“ povedala Rebeka milým hlasom Royovi, napla sa ešte viac, jeho hlava bola objatím jej nohy tlačená doľava k jej rozkroku, strašne ho bolel krk a za chrbtom vytočené rameno bolo na konci svojich možností, s pokojným úsmevom na tvári chytila jeho zápästie a surovo ho ohla k jeho predlaktiu, vyhŕkli mu slzy, „mal by si sa poponáhľať, ak si ešte chceš niekedy zahrať futbal,“ povedala a pritvrdila, zareval od bolesti, „prosím, prosím, prosím,“ prosíkal cez bolesťou stlačené zuby, „pokračuj,“ posúrila ho, „prosím, prepáč mi to!“ poprosil Roy, bol na konci so silami, „okej,“ odvetila mu Rebeka, „budem ťa sledovať Roy, a budem nablízku,“ dodala tichým hlasom, napla sa ešte raz, bolesť ho premohla , pomaly si položil čelo na zem, Rebeka ho uvoľnila a pohodlne z neho zliezla, stála chrbtom k nemu a pozerala na jeho bandu, tvárili sa, že tam nie sú. Otočila sa k Royovi, kľačal na zemi, oči mal plné sĺz a masíroval si ľavú ruku, podišla k nemu chytila mu ľavú ruku a on sa na ňu pozeral so strachom, pohýbala mu ňou, usmiala sa, „bude v poriadku, buď už dobrý, áno?“ jej milý hlas ho fascinoval, neodpovedal, len prikývol.
Rebeka pozrela na Klarisu a Leonarda, „poďme, je už veľa hodín.“ Pobrali sa do knižnice, celý čas všetci mlčali. Keď kráčali do šatne, oslovila ju Klarisa, „Rebeka, myslíš, že by si ma to mohla naučiť?“ Rebeka sa usmiala, „nie, ja nie som dobrý učiteľ, ale viem, kde sa to naučíš, siahla do vrecka a vytiahla reklamný leták športového klubu Jiu jitsu.“ Rebeka si sadla na lavičku a Leonard si kľakol k jej nohám, vyzul jej tenisku, „pobozkaj ju,“ pošepla mu Rebeka, nezaváhal a zodvihol jej chodidlo a pobozkal jej podošvu v pančuške, vylovil ponožku z čižmy a obul ju. Zopakoval to aj s druhou, vôňa jej spotenej nožičky zmiešaná s vôňou pančušky ho fascinovala. Vstal a pozrel na Klarisu, usmiala sa a zazipsovala si pusu, sadol si a prezul sa, pobrali sa zo školy, pred školou sa Klarisa rozlúčila a vyrazila opačným smerom, Leonard sa otočil k Rebeke, „smiem ťa...“ prerušila ho, „áno,“ usmial sa, vzal jej tašku a pomaly kráčali smerom k Rebekinmu domu. Pred domom sa ho Rebeka opýtala, „zájdeš na čaj?“ srdce sa mu rozbúšilo, „áno, rád,“ odvetil natešene.
Rebeka sedela na posteli a Leonard si sadol na zem, tak ako včera. „Si neobyčajné dievča Rebeka,“ povedal zrazu Leonard úprimným, obdivným hlasom. „A ako som videl, aj dosť nebezpečné,“ dodal, „bojíš sa ma?“ opýtala sa ho, „nie, nebojím,“ odmlčal sa, a tichým hlasom dodal, „obdivujem ťa,“ Rebeka ho pohladila po hlave, „páčiš sa mi Leonard,“ jej tiché vyznanie, mu spôsobilo výbuch radosti v srdci, „si naj, Rebeka,“ odvetil jej. „Naj čo?“ opýtala sa, „všetko! najkrajšia, najinteligentnejšia, najsilnejšia, najmilšia, si proste naj žena na svete!“ vyznal sa jej Leonard. „Bozkaj mi nohy,“ bola jej odpoveď a Leonard ani sekundu neváhal, začal bozkávať jej, do pančúch zahalené chodidielka, užíval si ich vlhkosť a nádhernú arómu. „Páči sa ti ako voňajú?“ opýtala sa ho, „áno Rebeka, páči sa mi ako voňajú, ako vyzerajú, ako vedia trestať.“ Bol červený v tvári. Pohladila ho chodidlom po líci. „Chcel by si so mnou chodiť?“ jej otázka ho veľmi milo prekvapila, „nič na svete si neželám viac Rebeka!“ odvetil jej, „poď ku mne,“ zavolala ho, vstal a sadol si vedľa nej na posteľ, pozerala mu do očí, „nevadí ti, že som silná?“ opýtala sa a on ju dostal svojou odpoveďou, „ak tebe nevadí, že som múdry.“ Nahla sa a dala mu pusu na pery, dožadovala sa jazykom bozkávania sa, nikdy to nerobil, pootvoril ústa a ich jazyky sa stretli vo vášnivom tanci. Zatočila sa mu hlava a v žalúdku pocítil neidentifikovateľný pocit. Bol šťastný. Krásna a silná Rebeka ho práve pobozkala a stala sa jeho frajerkou. „Naozaj ti nevadí, že ťa premôžem?“ opýtala sa ešte raz, „naozaj, páči sa mi to, fascinuje ma to, a je to veľmi sexi,“ odmlčal sa. „Rebeka, si moje prvé dievča,“ priznal zahanbene. Pozerala naňho, bol veľmi chutnučký, hanbil sa a jej sa to páčilo. Páčila sa jej jeho jemnosť, citlivosť. Znovu ho pobozkala. „Vieš, že keď ma opustíš, dobijem ťa na smrť?“ zaskočila ho otázkou, „nikdy ťa neopustím, nie zo strachu, ale preto....“ odmlčal sa, pozrel jej priamo do očí, „preto, že ťa milujem!“ usmiala sa, „pripomeniem ti to.“ Usmial sa aj on, „na to zabudni!“ „A nebojím sa! Bitky a poníženia som si za svoj život užil dosť,“ dodal smutne. „Leonard, už nebudem od teba chcieť, aby si mi bozkával nohy, nebudem ťa už ponižovať,“ potichu mu povedala, pozrel na ňu tvrdým pohľadom, „Rebeka, čo to trepeš?! To nie je ponižovanie, pre mňa je to obrovská radosť, je to spôsob, ako ti viem vyjadriť úctu a oddanie, prosím, nerob mi to.
A veľmi sa mi to páči,“ dodal ešte, „musím sa ti priznať, prvý deň, keď si prišla, ovoňal som tvoje čižmy, nie, nikdy pred tým som to nerobil, ale keď si ráno prešla okolo mňa, mal som pocit, že si kráľovná, prepáč, nemohol som si pomôcť.“ Udivene naňho hľadela, povedal jej niečo čo nemusel, videla ho síce pri tom, ale keby sa nepriznal, neprezradila by mu to. Jeho úprimnosť ju nadchla, bože, ten je tak krásny. Nevinný šprt, milujem ho! Pomyslela si a dala mu ďalšiu pusu. Bolo už dosť hodín, „choď, potrebuješ sa pripraviť na zajtra, a ja tiež,“ vstali, odprevadila ho k dverám a náruživo ho pobozkala, „dobrú noc Leonard,“ „dobrú noc Rebeka,“ rozlúčili sa.
Dlho nemohla zaspať, v hlave jej vírili jeho slová, jeho obraz, bola zaľúbená, bezhlavo. Tešila sa na zajtrajší deň v škole, ako ešte nikdy. Bude s ním! So svojim Leonardom. Zaspala.
Dojedla raňajky, vykukla z okna a srdce sa jej divo rozbúchalo, stál pred domom na chodníku, zdrapila svoje veci, rozlúčila sa s rodičmi a hnala sa vonku. Jej otec pozrel udivene na jej mamku, obaja sa náhle postavili a prešli k oknu, vyzreli vonku presne v okamihu, keď Rebeka pobozkala Leonarda. Pozreli sa na seba a v tvárach mali šťastné úsmevy, dva dni v škole a ich dcéra už má priateľa, prvý krát v živote mali radosť a nebáli sa, čo zase vyvedie.
...........pokračovanie
Delluxe.
